Za posledný rok som prednášala/rečnila pre niekoľkými stovkami ľudí. Poväčšine študentov, stredoškolákov. Možno si povieš, že pred rovesníkmi to nemôže byť až tak náročné. Opak je pravdou – aspoň u mňa. Zaujať pubertiaka s témou, o ktorej nič nevie a nezaujíma ho, navyše keď práve mal mať voľnú hodinu, dá celkom zabrať.
Raz som robila dobrovoľníčku na festivale, ktorého organizátor koktal. Napriek tomu sa však postavil pred (veľké!) publikum cudzích ľudí, a uviedol začiatok festivalu sám. Trvalo to síce len 5 minút, no doteraz obdivujem jeho sebavedomie, nebojácnosť a pokoru, s ktorou vyšiel na pódium. Dlho bol mojim vzorom.
Myslím, že za tie roky rečnenia a prednášania som nazbierala dostatok skúseností, ktoré vedia pomôcť aj ďalším ľuďom. Teraz nastal čas, aby som ich posunula ďalej. Je jedno či ťa čaká prezentovanie v práci na meetingu, alebo iba školského projektu. Verím, že ti nasledujúce tipy pomôžu.
Ak aj nepovieš všetko, je to lepšie ako nepovedať vôbec nič.
Ak ma sleduješ už dlhšie, vieš, že trpím sociálnou úzkosťou – čo mi prednášky ešte sťažuje. Keď pred prednáškou stresujem, vždy sa potrebujem s niekým porozprávať. O čomkoľvek… Raz mi kamarát povedal múdrosť, ktorú si odvtedy zopakujem pred každým prejavom. ,,Nikto nevie, čo všetko im chceš povedať. Ak tam pôjdeš, a povieš aspoň niečo, bude to lepšie oveľa lepšie, ako keby ťa vôbec nestretli. Môžeš im zmeniť život.“ Verím, že ak si toto uvedomíš aj ty, bude sa ti ráno vstávať ľahšie.
Priznaj, že si nervózna
Keď sme na strednej začínali prezentovať, moja najväčšia nočná mora bola, že ľudia zistia, že som nervózna. Spätne sa a tom celkom smejem. Samozrejme, že to vedeli. Profesorka to vedela, ja som to vedela. Aj vtáci za oknom vedeli, že sa za chvíľu zosypem. Keď sa totiž snažíš skryť stres, stresuje ťa to ešte viac. Preto na férovku povedz veci tak, ako sú. Keď som začínala chodiť po školách naberať nových dobrovoľníkov do nášho centra, používala som vetu ,,Ak sa vám zdá, že som nervózna, je to preto, že som.“
Zároveň sa môžeš s publikom dohodnúť, že ti skočia do reči, ak niečomu nebudú rozumieť. Oni budú dávať väčší pozor, a ty budeš pokojnejšia. Niekedy sa totiž snažíme povedať veci tak, ako sú zrozumiteľné pre nás, no naši poslucháči to vnímajú úplne inak.
Kedysi som čítala, že ak budeš úplne stratená, zavtipkuj. Napríklad: ,,Cestou sem, vedel len Boh a ja, o čom budem prednášať. Teraz, keď tu stojím, už to vie len Boh.“
Trénuj.
Keď už sme pri tej nervozite, hovorí sa, že tréning robí majstra. Sama neverím, že sem píšem také klišé veci, ale… Ale naozaj ti pomôže ak svoju prednášku niekomu povieš. Alebo aspoň sama sebe. Po rokoch som si uvedomila, že ak trénujem s blízkou osobou, ktorá mi chce naozaj pomôcť, len sa to zhorší. Jedna z najlepších príprav bola, keď som prezentovala spolubývajúcej na intráku, ktorá mala ešte aj sluchátka a nevedela, že na ňu rozprávam. Takto som získala nekonečno pokusov naformulovať si správne vety a pomaly si prejsť celú prezentáciu s pocitom, že to niekomu hovorím, a pritom som tam sama.
…v deň prezentovania som mala naučený text bez bifľovania, utriedené myšlienky, a pocit, že už som to pár krát prezentovala – takže aj pokoj.
Jednu myšlienku hovor len jednej osobe.
Teraz nepočúvaj všetky tie múdre knihy, ktoré hovoria, že máš očami behať po svojom publiku, aby sa každý cítil byť zapojený. Vytipuj si jednu osobu, ktorej budeš venovať očný pohľad počas jednej myšlienky, alebo pokojne aj celej prezentácie, ak ti to bude komfortnejšie. V prípade, že ti niekto položí otázku, pozeraj sa, samozrejme, na neho.
Určite sa ti stane, a nie raz, že v publiku bude sedieť niekto, kto sa bude stále mračiť, alebo zazerať po tebe. Neber si to osobne, oni sa s takým výrazom pravdepodobne už narodili. Viac krát sa mi totiž stalo, že práve títo (na prvý pohľad nepríjemní) poslucháči, boli jedni z najaktívnejších, alebo za mnou po prednáške prišli potriasť rukou…
Rozumiem, že bude zo začiatku ťažké venovať im očný kontakt a nerozhodiť sa. Preto si vyber niekoho viac sympatického, hoc aj na druhej strane miestnosti.
Bav sa, a buď vtipná.
Dlho som mala nízke sebavedomie, neverila som si, a aj keď ma bavila príprava prednášok, samotné vystupovanie pre mňa bolo za trest. Zakomponovať do prednášky vtipy bolo nemysliteľné. Veď ja žiadne nepoznám, neviem ako sa to robí. Môj prístup by sa dal opísať aj vetou „Jediné, na čom sa môžu smiať je to, aká som trápna.“.
Preto si uvedomujem, že s touto časťou môžeš mať zo začiatku celkom problém, hlavne keď si silný introvert. Zistila som, že akonáhle si začnem svoju prednášku užívať ja, začne aj moje publikum. Keď sa aj nebudú smiať v častiach, kedy si to naplánovala, nevadí. Budú sa inde.
Nie vždy to vyjde. Nedávno som prezentovala na tému „Život so sociálnou úzkosťou“. Mala som v prezentácii nachystaných pár vecí/obrázkov na odľahčenie, no očividne téma bola až príliš vražedná. Niekoľko ľudí plakalo, na „vtipy“ nebola ani malinká odozva. Na druhú stranu som mala plnú pozornosť. Píšem to preto, že aj keď nebudeš mať odozvu akú si predstavuješ, môže to dopadnúť výborne.
Priprav si pohár vody.
Ak by si z tohto článku nič neosvojil, toto aspoň skús. Pohár/fľaša s vodou je môj najväčší pomocník asi v každej nepríjemnej (stresujúcej) situácii.
Okrem toho, že sa stará o to, aby ti nevyschlo v hrdle, pomôže ti získať čas na premyslenie odpovede na otázku, utriediť si myšlienky…
Stiahni zadok
Keď bude najhoršie, s pocitom na odpadnutie, stiahni zadok. V stresových situáciách sa nám krv automaticky hromadí v nohách, aby sme boli pripravení na útek. Je to taká ochranná funkcia nášho tela.
Stiahnutím zadku vyšleš do mozgu signál, že už bežíš a tak sa krv pomaly začne vracať na svoje pôvodné miesta.
Aké ďalšie techniky pomáhajú tebe zlepšiť svoj prejav? Podeľ sa s nami v komentároch. 🙂
){kind=link}